Milí priatelia, bratia a sestry !
Pojem „ duchovná obnova“ sa často spomína vo význame od roku 1989. Prežili sme obdobie socializmu, prežili sme obdobie uvoľnenia a zmeny režimu, vkladali sme nádeje do budúcnosti. Zo začiatku roku 1990 sa aj zdalo, že sa zvýšil počet veriacich v našich kostoloch, avšak stav po 20 rokoch slobody je vážny. Tí skôr narodení sa vytratili z našich radov, odišli na večnosť a bohužiaľ ďalšia generácia a ich generácia nemá veľký záujem o veci duchovné. Z toho opojenia slobody akosi po rokoch pozabudli, že nedeľa je na to, aby sme si oddýchli po týždňovej práci a venovali sa rodine so zameraním na duchovnú činnosť. Čo mám na mysli? Nuž v mojej mladosti to bola návšteva kostola, boli aj tzv. nešpory, spievali sa v rodinách duchovné piesne a čítalo sa z Biblie. Tieto veci boli predpokladom k tomu, aby ľudia rástli a zdokonaľovali sa po duchovnej stránke. Viem, že doba sa zmenila a že nemôže ostať stáť. Ale chcela by som upozorniť na jeden fakt a síce, čo všetko musel v stredoveku urobiť Dr. Martin Luther so svojimi spolupracovníkmi preto, aby sme mohli dnes vyznávať svoju evanjelickú vieru podľa Augsburského vierovyznania. Stačí si prečítať Symbolické knihy a každý pochopí, o čo išlo. Dnes by sme mali byť vďační za tento dar. Lenže ako rozvíjame tieto dary? Každoročne si všímam menší počet konfirmandov. Nakoniec tí, ktorí sú konfirmovaní , vytratia sa z kostolov. Pripomínam, že každý prisahal pred Pánom Bohom, že bude verný svojej cirkvi. Dá sa takáto prísaha zabudnúť? Stretávame sa so stále menším počtom žiakov náboženstva. Starí rodičia darmo prosia svoje deti, aby nezanedbávali náboženskú výchovu. Svet im ponúka oveľa viac, kde sa môžu vyžiť. Nuž ale v takomto prípade by mali byť príkladom hlavne rodičia a krstní rodičia. Nezáleží im na tom, aby získali prehľad o tom, čo nám náboženstvo a viera v Ježiša Krista ponúka? Veď to je bohatstvo nad ktoré niet. Použijem príklad: dieťa má 6 rokov a už rok ho rodičia lákajú na vstup do školy, sľubujú krásne tašky, peračníky z obavy, aby nerobilo problémy, takže po roku je dieťa
„ pripravené“. Vtedy sa nikto nepýta svojho dieťaťa, či chce ísť do tej školy, preto tie prípravy a do školy ho dajú, lebo chcú, aby bolo vzdelané. Treba sa teda pýtať dieťaťa, či chce chodiť na náboženstvo ? Dnešní rodičia sú veľmi pohodlní, aby riešili túto otázku a načo si „ komplikovať život.“ Je veľmi zlým riešením ak povedia: „nech sa rozhodne, až bude starší a bude mať rozum, či chce chodiť do kostola.“ Keďže ani nevie, čo je kostol a čo sú Služby Božie, nikdy tam nevkročí, nemá základ, ale postarajú sa o jeho „ dušu“ rôzne sekty, ktorých je dnes neúrekom a vzdiali sa od Boha, Ježiša Krista navždy. Je dôležité dať najavo svoje kresťanstvo, nehanbiť sa za to, že sme evanjelici, treba šíriť evanjelium a žiť praktickú vieru. Ale to môžeme dokázať iba vtedy, ak budeme učeníkmi Ježiša Krista. Mladí by mali napredovať v duchovnom raste a mali by byť nositeľmi viery do budúcnosti, pôsobiť misijne v CZ a okolí.
Definovať náboženstvo nie je jednoduché. Vedná disciplína, ktorá sa časťou tejto problematiky zaoberá je psychológia náboženstva. V minulosti neboli
vytvorené podmienky na skúmanie otázok religiozity. Psychológia sa nebude zaoberať otázkami pravdivosti, či nepravdivosti existencie Boha, ale zaoberá sa skúmaním psychologických aspektov náboženstva a jeho prejavov v osobitosti človeka. Skúma vieru a s ňou spojené dogmy, reálne fenomény, ktoré sú psychologickou realitou, nakoľko patria k psychike človeka. Podľa H.N. Malonyho sa psychológia náboženstva zaoberá „ psychologickou štúdiou“ náboženských zážitkov, skúseností, postojov, činnosti, prejavov a pod. Jung chápe náboženstvo ako nepochybnú, prirodzenú duchovnú funkciu duše, ktorá má na človeka blahodárny účinok . Známy psychológ G.W. Allport publikoval v roku 1967 škálu na meranie náboženskej orientácie, ktorá zachytáva zvnútornenú a vonkajšiu religiozitu. Zvnútornená orientácia je u tých, ktorí vidia svoj hlavný motív v samotnom náboženstve, snažia sa ostatné potreby dať do súladu s náboženskou vierou a predpismi, vyznávajú svoje krédo. Vonkajšia orientácia je pragmatická, ľudia používajú náboženstvo na iné ciele / osobné, či sociálne/. Okrem toho existuje nerozlišujúca pronáboženská orientácia / nekritický súhlas so všetkými náboženskými ideami/ a protináboženská orientácia / odmietanie každého náboženského učenia/. Klasici psychológie konštatovali pozitívny vplyv religiozity na duševné zdravie človeka. James zdôrazňuje terapeutický vplyv. Podľa môjho názoru náboženstvo má funkciu spočívajúcu nielen v hľadaní, ale i nachádzaní zmyslu života, poskytuje bezpečie a dôveru v seba samého a k svetu.
Psychologické nazeranie na zmysel života ovplyvnila za posledné desaťročia koncepcia A.M. Maslowa a predovšetkým V.E.Frankla. V jeho prístupe je zmysel života hlavnou motivačnou silou jednotlivca, úlohou jednotlivca je tento zmysel objaviť a realizovať. Nedostatok zmyslu života vedie k stavu existenciálnej frustrácie. Frankl bol motivovaný skúsenosťou vyhladzovacieho tábora a formuloval myšlienku, že zmyslom života nemôže byť sebarealizácia , ale sebatranscendencia to zn., že prekročíme seba a vrátime sa k sebe cez duchovnú stránku bytia, t.j. cez vieru vo vyšší princíp, Boha, ktorý poskytuje človeku zážitok bezpečia a je pre neho zdrojom bazálnej zmysluplnej sily a existenciálnej záchrany.
Náboženstvo nás môže viesť k tomu, aby sme boli morálne silní, môže byť nástrojom obnovovania, môže pôsobiť ako som už spomínala terapeuticky, môže potlačiť deviantné správanie a vedie mladých i starých stále k tomu, aby sme prakticky využívali tézy dekalógu počas života.
Dovolila som si napísať tento článok preto, aby naša mládež pochopila kde je jej miesto. Vstúpili sme do obdobia adventu, preto Vám želám z celého srdca požehnaný advent, čo znamená prípravu našich sŕdc na príchod Ježiša Krista, nášho Pána.
Eva Bunčáková, členka VMV CZ BA-Prievoz